Prinášame Vám najbežnejšie mýty a nesprávne predstavy o procese deinštitucionalizácie (DI) a nezávislom živote.
Mýtus:
Transformácia sociálnych služieb znamená zánik a rušenie služieb pre ľudí so zdravotným postihnutím.
Fakt:
Nie, v procese DI nejde o zrušenie sociálnych služieb, ale o zmenu spôsobu a podmienok ich poskytovania. Súčasťou procesu deinštitucionalizácie je zakladanie nových a rozširovanie už existujúcich služieb, ktoré podporujú ľudí so zdravotným postihnutím žiť nezávislý život v rámci komunity.
Mýtus :
Inštitúcie budeme vždy potrebovať, pretože žiť nezávislý život nemôže každý.
Fakt:
S adekvátne poskytnutou podporou môže žiť každý človek nezávislý život v komunite. Žiadny človek nemá „také veľké postihnutie“, aby bol vylúčený zo života v komunite. Je na nás, na spoločnosti, ako sme pripravení prijať a prispôsobiť sa jedinečným schopnostiam jednotlivcov a aké podporné služby im poskytneme.
Mýtus:
Niektorí ľudia nechcú inštitúciu opustiť, je im tam dobre. Prečo potom chceme, aby proces DI vôbec prebehol? – tento argument sa často používa ako zdôvodnenie podpory inštitucionálnej formy poskytovania sociálnych služieb.
Fakt:
Pre človeka, ktorý strávil väčšinu života v inštitúcii je takáto zmena veľmi náročná, pretože nepozná nič iné. Má strach opustiť inštitúciu skôr v dôsledku toho, že na to nie je pripravený a že nemá dostatok informácii. Je dôležité, aby ľuďom, ktorí opúšťajú inštitúciu a idú žiť do komunity, bola poskytnutá vhodná podpora, aby mohli získať sebadôveru. Presunu z inštitúcie do komunity musí predchádzať dôkladná príprava, ktorá zahŕňa vyhodnotenie potrieb človeka a dôkladné naplánovanie. Súčasťou prípravy je aj výber miesta, jeho návštevy a nadväzovanie vzťahov s okolím, resp. rozvoj potrebných zručností na nezávislý život.
Mýtus:
Niektorí ľudia s mentálnym postihnutím môžu byť nebezpeční pre seba a okolie, preto nemôžu žiť nezávislý život a musia zostať v inštitúcii, kde je o nich lepšie postarané. Nezávislý život môže byť pre nich riskantný.
Fakt:
Ak porovnáme výskyt agresie a násilia v bežnom živote, napríklad pri futbalových zápasoch, v pohostinských zariadeniach alebo na ulici, je podstatne pravdepodobnejšie, že k ohrozeniu dôjde v takýchto situáciách, a nie v kontakte s človekom s duševnou poruchou. Samozrejme je dôležitý individuálny prístup a dôkladné vyhodnotenie potrieb jednotlivca. Prístup k adekvátnym podporným službám (napr. vo forme osobnej asistencie, možnosť pobytu v špecializovaných zariadeniach, atď.) prinesie pocit bezpečia nielen osobám so zdravotným postihnutím, ale aj ich rodinám a okoliu.
Mýtus:
Zrekonštruované priestory kaštieľov a veľkých objektov nebudú mať po zrušení prevádzky žiadne využitie a schátrajú.
Fakt:
Veľkokapacitné zariadenia nie sú vhodné na dlhodobé bývanie súčasného moderného človeka. Existuje veľké množstvo spôsobov, ako efektívne a kreatívne využiť takýto typ budov (rekreačné zariadenia, kultúrne zariadenia, zdravotno- rehabilitačné strediská, múzeá, atď.)
Ďalšie mýty a fakty o nezávislom živote a deinštitucionalizácii nájdete na:
https://www.socia.sk/wp-content/uploads/2019/05/Buranie_mytov_web.pdf
