Počas krízových období „vyplávajú na povrch“ dlho neriešené problémy, ktoré sú často podnetom na prehodnotenie postupov, priorít a postojov. Rovnako je to aj v oblasti poskytovania sociálnych služieb. Nedávna tragédia v zariadení sociálnych služieb vo Vejprtoch (ČR), kde  prišlo pri požiari o život 8 prijímateľov sociálnych služieb, preverila (ne)pripravenosť zariadení sociálnych služieb na krízovú situáciu, čo podnietilo širokú diskusiu odbornej aj laickej verejnosti o potrebe prijať účinné preventívne opatrenia. V súčasnosti sú pre poskytovateľov sociálnych služieb výzvou opatrenia súvisiace s pandémiou COVID -19, pretože  najzraniteľnejšími a najohrozenejšími sú najmä skupiny seniorov a ľudí s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami, ktorí sú často aj prijímateľmi sociálnych služieb. Zariadenia pobytových sociálnych služieb sú v karanténe a musia prijať opatrenia, aby sa prijímatelia nedostali do styku s nakazenými osobami, nemôžu sa teda stretávať so svojimi blízkymi, a ani vychádzať von zo zariadení. Poskytovatelia služieb bojujú s nedostatkom personálu a nedostatkom ochranných pomôcok. Iste je to veľký nápor na psychiku zamestnancov, aj prijímateľov. Uzatvorenie ambulantných zariadení sociálnych služieb vyvíja enormný tlak na rodiny, lebo akútny nedostatok personálu zaznamenávajú v tomto období aj prevádzkovatelia terénnej formy sociálnej služby. Na pomoc dobrých ľudí, susedov alebo dobrovoľníkov sú odkázaní osamelí seniori v domácom prostredí, rodiny s nízkymi príjmami, alebo ľudia bez domova, ktorí si za normálnych okolností vedia poradiť aj sami. V tomto príspevku sú sprostredkované niektoré úvahy súvisiace so zlepšeniami v oblasti prístupného a bezpečného bývania pre seniorov a ľudí so zdravotnými znevýhodneniami v zariadeniach sociálnych služieb.

Prvky bezpečnosti  

Prvé kolo hodnotení pripravenosti 25 zariadení sociálnych služieb  (ďalej len „ZSS“) na proces deinštitucionalizácie v rámci Národného projektu deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb- Podpora transformačných tímov (NPDI-PTT) preukázalo, že ZSS majú prijaté základné opatrenia na prevenciu pred požiarmi, ale nemajú dostatočne vyriešenú otázku evakuácie prijímateľov z budovy v prípade požiaru. Rýchlu evakuáciu im často neumožňuje aktuálny prevádzkový alebo technický stav budov, napríklad nemajú komplexne vyriešenú bezbariérovú prístupnosť budov, nie sú permanentne otvorené všetky únikové východy, nemajú k dispozícii evakuačný výťah a elektrickú požiarnu signalizáciu (túto povinnosť majú ZSS s kapacitou viac ako 100 osôb), a preto sú všetci prijímatelia s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie odkázaní výlučne na rýchlu reakciu personálu a na ich asistenciu pri evakuácii. Ďalším závažným problémom je, že 92 % z hodnotených ZSS doteraz nevykonalo nácvik evakuácie z budov, nemajú žiadne pomôcky na evakuáciu prijímateľov s poruchami mobility (napríklad evakuačné stoličky alebo vaky). Reálnym ohrozením je aj poddimenzovanie personálu v čase nočných smien, malý počet zamestnancov by v prípade požiaru nedokázal dostatočne rýchlo zasiahnuť. V súčasnosti sú v mnohých ZSS takto poddimenzované aj denné smeny z dôvodu karantény. Mnoho ZSS je situovaných ďaleko od intravilánu obce (ZSS v kaštieľoch) a nemožno sa spoliehať len na rýchly zásah Hasičskej a záchrannej služby. Vysoká miera rizika bola zaznamenaná vo všetkých posudzovaných veľkokapacitných ZSS, ktoré majú spravidla aj vysoké percento prijímateľov s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. Ako už bolo uvedené, prijaté dokumenty a kontroly sa zameriavajú najmä na prevenciu pred požiarmi, potrebné je však prijať účinnejšie opatrenia súvisiace s rýchlou evakuáciou prijímateľov v prípade požiaru a iných situácií ohrozujúcich zdravie alebo život. ZSS by sa mali zamerať na nácvik evakuácie v spolupráci s členmi Hasičskej a záchrannej služby, pri ktorom by sa preverila rýchlosť evakuácie v stanovenom čase a zároveň by sa určil potrebný počet zamestnancov alebo členov záchranného tímu na vykonanie účinného zásahu pri evakuácii. Tiež je potrebné zaškoliť personál ZSS ako sa správať v prípade požiaru, určiť zodpovedných ľudí a zvážiť, či nie je nutné vytvoriť evakuačnú komisiu najmä ak sa jedná o veľkokapacitné ZSS.

---

Existujúce požiarno-bezpečnostné predpisy (vyhlášky MV SR) je nutné prehodnotiť a novelizovať najmä v častiach súvisiacich s evakuáciou imobilných osôb z budov v prípade požiaru, alebo v iných situáciách ohrozujúcich zdravie alebo život. Vo vyhláške o požiarnej prevencii sa síce uvádza, že dokument „Požiarny evakuačný plán“ musí obsahovať aj „spôsob zabezpečenia poskytnutia prvej zdravotnej pomoci postihnutým osobám“(1), ale nie sú uvedené žiadne ďalšie podrobnosti, napríklad akým spôsobom je nutné evakuovať osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie, aké pomôcky sú na evakuáciu týchto osôb potrebné, kde sa majú zhromaždiť osoby čakajúce na asistenciu, alebo ako postupovať pri vypracovaní plánu vo veľkokapacitných zariadeniach, v ktorých je veľká kumulácia takýchto osôb. Dôsledkom tohto stavu je, že v dokumentoch „Požiarny evakuačný plán“ často absentuje opis spôsobu evakuácie osôb s obmedzenou schopnosťou pohybu a kontrolné orgány netrvajú na tom, aby sa tieto opatrenia v plánoch uvádzali. Niektoré legislatívne ustanovenia sú nejednoznačné, napríklad vo vyhláške, ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní stavieb je stanovená povinnosť zriadiť evakuačný výťah v budove „s viac ako dvoma nadzemnými podlažiami, na ktorých sa trvale alebo pravidelne zdržuje viac ako 10 osôb s obmedzenou schopnosťou pohybu, alebo sa tam zdržujú osoby neschopné samostatného pohybu a z ktorých nie je zabezpečená ich evakuácia iným vhodným spôsobom“(2) . Aký je ten „iný vhodný spôsob“, kedy nemusí byť evakuačný výťah realizovaný nie je nikde uvedené, a často to závisí len na rozhodnutí špecialistu požiarnej ochrany, ktorý navrhuje riešenia protipožiarnej bezpečnosti v projektovej dokumentácii stavby v rámci stavebného konania. Viacerí špecialisti však priznávajú, že nemajú dostatok vedomostí ani usmernení ako navrhovať opatrenia z hľadiska nárokov osôb s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. Otázka evakuácie týchto osôb z budov v prípade požiaru nie je zo strany odborníkov a ani zriaďovateľov služieb sledovaná tak pozorne, ako by bolo potrebné. Chýbajú tiež analýzy skúseností z doterajších udalostí o nácvikov evakuácie, ako aj informácie, ktoré by pomohli prevádzkovateľom ZSS zefektívniť priebeh evakuácie.

Bezbariérové bývanie

Bezbariérové užívanie budov na bývanie (teda aj budov ZSS) úzko súvisí s bezpečnosťou, ale najmä so samostatnosťou osôb s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. Bezbariérovosť budov poskytne na jednej strane užívateľom väčšiu mieru slobody a nezávislosti, na strane druhej je benefitom pre opatrovateľov alebo asistentov, pretože do určitej miery znižuje nároky na starostlivosť a zvyšuje mieru bezpečnosti prijímateľov. Platí to však len vtedy, ak je bezbariérovosť objektu riešená komplexne, a nie len čiastočne. Pri hodnoteniach pripravenosti ZSS sme zistili, že dodnes sú v mnohých budovách architektonické bariéry, alebo sú bezbariérovo prístupné len niektoré časti budovy. Identifikovali sme nevhodné strmé sklony rámp, ktoré síce prekonajú výškový rozdiel, ale na prepravu človeka na vozíku je stále potrebná pomoc asistenta. Na prekonanie vyšších výškových rozdielov sa najčastejšie využíva šikmá schodisková plošina, ktorá nie je vhodná pre všetkých a tiež si vyžaduje pri obsluhe asistenciu. Vzhľadom na existujúce architektonické bariéry je dosť nepochopiteľné, prečo sú imobilní prijímatelia v mnohých ZSS umiestnení na horných poschodiach, odkiaľ sa nedokážu samostatne dostať do jedálne, na záhradu a pod., alebo nedokážu samostatne opustiť budovu v prípade ohrozenia alebo požiaru. Absencia bezbariérových kúpeľní, toaliet alebo zdvíhacích zariadení má rovnako dopad na kvalitu života imobilných prijímateľov ZSS, určite sa necítia komfortne, keď sú umývaní na lôžkach bez potrebnej miery súkromia. Mnohé ZSS nedisponujú paravánmi alebo závesmi, ktoré by využívali na dosiahnutie potrebnej intimity a súkromia. Tu je však potrebné upozorniť na skutočnosť, že pri rekonštrukcii existujúcich budov ZSS sa často nedajú dosiahnuť optimálne riešenia, debarierizácia objektu je často len núdzovým riešením. Dá polemizovať o tom, či je vôbec možné v staršom objekte dosiahnuť požiadavky „univerzálneho navrhovania“, ktoré zohľadňuje nároky rôznych skupín užívateľov a na základe ustanovení zákona o sociálnych službách úzko súvisí s hodnotením prevádzkovej kvality ZSS. Konzultanti CEDA sa často stretávajú s otázkou, či je potrebná univerzálne prístupná budova ZSS alebo byt pre prijímateľa, ktorý nemá telesné postihnutie? Odpoveďou je „áno“, je to potrebné, ak sa nejedná o dočasne prenajatý priestor. Ak zriaďovateľ investuje do budovy, alebo registruje novú sociálnu službu, musí dodržiavať požiadavky prístupnosti a univerzálneho navrhovania. Je potrebné si uvedomiť, že budova má životnosť aj 100 rokov a nestavia sa pre konkrétnych ľudí, ktorí sú v súčasnosti prijímateľmi služby. Počas životnosti budovy sa budú užívatelia resp. prijímatelia meniť – vzhľadom na pribúdajúci vek sa môže zhoršovať ich zdravotný stav, alebo do budovy prídu noví užívatelia, ktorí môžu mať úplne iné nároky ako predchádzajúci.  

Potreba bezbariérových riešení sa vzťahuje aj na poskytovanie sociálnych služieb v domácom prostredí. V tejto súvislosti by bolo rovnako veľmi potrebné aktualizovať legislatívne predpisy najmä v oblasti budov na bývanie. Na Slovensku je akútny nedostatok bezbariérových bytov. Od roku 1989 sa postavilo len veľmi málo takýchto bytov v rámci výstavby sociálneho bývania, komerčné bezbariérové byty sa vôbec nestavajú. S prichádzajúcou starobou, chorobou, úrazom, alebo v prípade, keď sa človek náhle ocitne na vozíku, sa spravidla prejavia závažné problémy pri užívaní bytu – často nastáva krízová situácia. Ľudia so zdravotným postihnutím si prispôsobujú byty podľa svojich potrieb a vykonajú debarierizáciu, ak je to možné, niektorí sa však rozhodnú opustiť svoj domov, či už formou výmeny za vhodnejší byt (ak ho vôbec nájdu), alebo sú nútení žiadať o umiestnenie do celoročných pobytových ZSS. Poradovníky sú dlhé a predpokladá sa, že budú ešte dlhšie. Takáto situácia je z dlhodobého hľadiska neudržateľná jednak vzhľadom na prognózy o starnutí populácie, ako aj na ekonomickú náročnosť existujúceho systému. Je nereálne, aby sa stavali nové a nové veľkokapacitné zariadenia, ktoré vykazujú mnoho nedostatkov najmä z ľudsko-právneho hľadiska, ale aj z hľadiska bezpečnosti. Predpokladá sa, že podobne ako v zahraničí, bude aj na Slovensku narastajúci dopyt po bezbariérových bytoch a po komunitných typoch sociálnych služieb hlavne preto, že sa neustále zvyšuje životný štandard ľudí, majú vyššie nároky na osobný komfort, a preto bude väčšina z nich preferovať sociálnu starostlivosť v domácom prostredí. Komunitný typ služieb je sociálne aj ekonomicky udržateľnejší. Tu je však potrebné prijať adekvátne opatrenia, aby slovenské opatrovateľky poskytovali služby našim seniorom a našim ľuďom so zdravotným postihnutím a nie tým zahraničným. Závažným problémom je tiež to, že slovenský bytový fond nie je pripravený na poskytovanie domácej opatrovateľskej starostlivosti z dôvodu absencie bezbariérových bytov, ako už bolo spomenuté. Je najvyšší čas uvažovať o komerčnej výstavbe tzv. „upraviteľného bývania“, ktoré  je v súčasnosti považované za jeden z najvhodnejších modelov bývania v súlade so sociálnou a ekonomickou udržateľnosťou systému. Je potrebné presadzovať zmeny stavebnej legislatívy a apelovať na mestá a obce, aby sa začali na Slovensku stavať upraviteľné byty. Aj plánované nájomné byty, ktoré sľubuje nová vláda, by mali byť upraviteľné.

Upraviteľné bývanie

Filozofia upraviteľného bývania je založená na predpokladaných zmenách počas života užívateľov bytov resp. rodinných domov. Nejedná sa len o prípadné úpravy v súlade s meniacimi sa nárokmi seniorov alebo osôb so zdravotným postihnutím, ale aj o potrebu adaptability priestorov z hľadiska očakávaných zmien v živote rodiny čo do počtu členov domácnosti, alebo vytvorenie adekvátnych možností pre opateru rodičov v pokročilom veku. Nezanedbateľný je aj argument „navštíviteľnosti“ bytov, teda poskytnúť možnosť navštíviť rodinu alebo priateľov aj tým, ktorí majú rôzne trvalé alebo prechodné poruchy mobility, zmyslové alebo mentálne postihnutia. Základným predpokladom na to, aby bol bytový alebo rodinný dom skutočne vyhovujúci pre všetkých, musí byť navrhnutý metódou univerzálneho navrhovania, pričom dispozičné a konštrukčné riešenie upraviteľných bytov musí byť navrhnuté tak, aby umožňovalo dodatočne vykonať nevyhnutné úpravy v krátkom čase, s nízkymi nákladmi a bez zmien na nosnom systéme alebo technických inštaláciách. Takto navrhnuté bývanie poskytuje užívateľom bytu veľkú výhodu, pretože požadované úpravy a zmeny, vrátane bezbariérových úprav, môžu vykonať s pomerne malým úsilím a nízkym finančným zaťažením. V zahraničí sú tieto modely overené, napríklad v Rakúsku sa stavajú nové byty ako upraviteľné na základe rakúskej technickej normy a usmernení stavebného poriadku mesta (napr. Bauordnung für Wien, §119). Na Slovensku nemajú takéto riešenia oporu v stavebnej legislatíve, ale pripravuje sa aktualizácia normy STN Budovy na bývanie, kde je potrebné presadiť aj požiadavky na navrhovanie upraviteľných bytov.

Záver

Prístupnosť a bezpečnosť bývania je potrebné vnímať ako investíciu do kvality života ľudí a nie ako otázku ekonomických nákladov, čo si vyžaduje zmenu myslenia a politík všetkých aktérov v sektoroch bývania a sociálnych služieb – zriaďovateľov a poskytovateľov služieb, ale aj predstaviteľov štátnej správy a samosprávy. Je smutné, že v tomto programovom období nedokázali zriaďovatelia sociálnych služieb vyčerpať financie z Európskych štrukturálnych fondov na výstavbu nových, moderných a bezpečnejších objektov komunitného typu v rámci deinštitucionalizácie. Miesto toho investujú milióny zo svojich zdrojov do úprav existujúcich veľkokapacitných zariadení, ktoré mnohokrát ani po rekonštrukcii nedosahujú štandard modernejšieho študentského domova, ak majú spoločné toalety a kúpeľne na konci chodby. Argumenty v tomto príspevku poukazujú aj na náročnosť manažovania veľkokapacitných zariadení v krízových situáciách, ako preukázali tragédie v Čechách a Španielsku. Na súčasný krízový stav ZSS reagovala aj Komisárka pre ľudské práva v Rade Európy: „pandémia bohužiaľ priniesla do popredia ďalšie vážne zdravotné riziká, ktorým sú ľudia so zdravotným postihnutím v takýchto veľkokapacitných pobytových zariadeniach vystavení“. (3)
Pri hodnoteniach pripravenosti ZSS v rámci projektu NPDI – PTT sa preukázalo, že existujúce objekty zariadení podporovaného bývania s nízkou kapacitou sú omnoho bezpečnejšie z hľadiska prípadnej evakuácie, ale aj kvalitnejšie z hľadiska väčšej slobody a samostatnosti prijímateľov. Aj z týchto dôvodov je potrebné apelovať na kompetentných, aby menili svoje postoje a prijímali systémové opatrenia na rozšírenie siete komunitných sociálnych služieb. Ak je potrebné investovať do nevyhnutných úprav veľkokapacitných objektov ZSS, malo by sa zohľadňovať ich budúce využitie – ak by sa napríklad v rámci rekonštrukcie ZSS vytvorili obytné bunky s vlastnou hygienou, mohli by objekty v budúcnosti (po DI) slúžiť ako sociálne byty, nájomné byty, ubytovne, alebo študentské domovy. Omnoho rozumnejšie sa však javí smerovanie investícií zriaďovateľov sociálnych služieb do novostavieb komunitného typu, ktoré sú bezpečné, univerzálne prístupné pre všetkých ľudí, nízkoenergetické, ale hlavne komfortnejšie pre prijímateľov aj prevádzkovateľov.

• (1) Vyhláška MV SR č. 121/2002 Z. z. o požiarnej prevencii, § 28, bod 2, písmeno a)
• (2) Vyhláška MV SR č. 94/2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní stavieb, § 58, bod 1, písmeno f)
• (3) Council of Europe: Persons with disabilities must not be left behind in the response to the COVID-19 pandemic https://www.coe.int/en/web/commissioner/-/persons-with-disabilities-must-not-be-left-behind-in-the-response-to-the-covid-19-pandemic

Lea Rollová pôsobí na Fakulte architektúry STU ako vysokoškolský pedagóg a v súčasnosti je vedúcou Výskumného a školiaceho centra bezbariérového navrhovania CEDA, ktoré je partnerom národného projektu: Deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb – podpora transformačných tímov. Je riešiteľkou viacerých výskumných úloh a pedagogických projektov, je autorkou alebo spoluautorkou viac ako 100 publikácií zameraných na bezbariérovú prístupnosť a univerzálne navrhovanie. Problematiku prístupnosti presadzuje na rôznych fórach a v pracovných skupinách, napr. je členkou medzinárodnej organizácie EIDD – Design for All Europe a akademického združenia DfA ACANET, pracovnej skupiny na prípravu stavebnej legislatívy na MDVRR SR, členkou alebo vedúcou súťažných porôt – medzinárodnej súťaže Access City Award, národnej súťaže Samospráva a Slovensko bez bariér.