Deinštitucionalizácia je proces zmeny, ktorej cieľom je odbrzdenie historicky spôsobenej stagnácie vývoja poskytovania sociálnych služieb. Čím dlhšia je sociálna, ekonomická, etická, morálna stagnácia, tým je naliehavosť zmeny vyššia. Stagnácia spočíva v presvedčení, že pre človeka, ktorý si z dôvodu fyzického, mentálneho, sociálneho znevýhodnenia nedokáže sám zabezpečovať svoje potreby, je postačujúce, keď mu naplnenie jeho potrieb zabezpečíme.
Spisovateľ a publicista Tomáš Ulej, v úvahe o paradoxoch pri zavádzaní zmien napísal: „Chceš revolúciu, všetko zbúrať a nanovo postaviť. Čím je niečo horšie, tým viac túžiš po tomto. A tým je väčšia šanca, že zlyháš.“ ( ULEJ, T.: Denník N. 10. 04. 2019. str. 10)
Podľa uvedeného autora, zmenu nie je možné dosiahnuť z dvoch dôvodov:
1. Zmena narazí na silný odpor návykov, všetkého čo tu bolo doteraz.
2. S tým zlým, čo chceš zmeniť, zabiješ aj to, čo bolo doteraz dobré.
Na druhej strane máme možnosť sa oboznamovať s výsledkami výskumov, ktoré konštatujú, že jednou z charakteristík 21 storočia je naliehavosť a nevyhnutnosť rýchle realizovať zmeny ktorých naliehavosť a potreba každým rokom stúpa a tlak na jej realizáciu sa neustále zvyšuje. (KOTTER, J. P.: Predhovor k publikácii Vedenie procesu zmeny. Management Press, Praha 2015)
Zmena podľa týchto autorov je nevyhnutná a ak jej realizácia zlyháva, tak najčastejšie preto, lebo podceňujeme proces jej realizácie.
V súvislosti s týmito protichodnými názormi vyvstáva otázka, či má na jednej strane vôbec zmysel uskutočniť zásadné zmeny a na druhej strane ak sú zmeny nevyhnutné ako ich realizovať tak aby pozitívne zmenili podmienky života.
Deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb je celkom iste významná zmena, áno v istom zmysle až zásadná a revolučná. Nepochybne narazila a naráža, v podmienkach Slovenska, na odpor, zástancovia toho, čo bolo, rázne vystupovali proti deinštitucionalizácii na začiatku deväťdesiatych rokov. Celý proces deinštitucionalizácie bol vnímaný, akoby popieral všetko, čo bolo v sociálnej oblasti fungujúce a dobré. Len tak sa mohlo stať, že štrukturálne fondy EÚ určené na deinštitucionalizáciu sociálnych služieb, boli v roku 2003 použité na posilnenie inštitucionalizácie existujúcich pobytových celoročných zariadení. Z celkového počtu 23 projektov „transformácie existujúcich zriadení sociálnych služieb“, len 17% t. j 4 projekty splnilo kritéria transformácie, ktoré boli vládou SR stanovené. (KRUPA, S.: Determinanty procesu transformácie zariadení sociálnych služieb. 2010. Bratislava. S. 304.)
Pre zástancov udržania stavu sociálnych služieb, ktoré sme pred rokom 1989 zdedili, bol a na nešťastie ešte stále je, pragmaticky názor, že humanizácia zariadení sociálnych služieb je dôležitejšia ako ich deinštitucionalizácia.
Posun v platnej medzinárodnej a národnej legislatíve a v teórii sociálnej práce a v aplikačnej praxi v 20. a 21. storočí je nepopierateľný. Príkladom môže byť rozvoj informačných technológií. Kto by sa dnes odvážil tvrdiť, že klasické telefónne káblové spojenia sú postačujúce a naopak mobilné telefónne siete je potrebné zavádzať len veľmi opatrne? Našťastie, po tridsiatich rokoch, pomaly kŕčovitý odpor proti zásadnej zmene poskytovania sociálnych služieb slabne. Kvalitatívne sa zmenila legislatíva v oblasti sociálnych služieb z dôvodu plnenia medzinárodných dohôd, predovšetkým Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Dňa 30. novembra 2011 prijala Vláda SR Stratégiu deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb a náhradnej starostlivosti v Slovenskej republike a následne prijalo MPSVR SR Národný akčný plán prechodu z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť v sociálnych službách. Oboma dokumentami tak deklarovalo ochotu a snahu transformovať a deinštitucionalizovať systém sociálnych služieb a prispieť zásadným spôsobom k dodržiavaniu základných ľudských práv občanov so zdravotným postihnutím. Kladne hodnotíme, že pod gesciou Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (MPSVR SR) realizovala Implementačná Agentúra MPSVR SR pilotný národný projekt Podpora transformácie a deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb (v rokoch 2013 – 2015), v ktorom viacerí z nás a z partnerských organizácií (SÚPZ, CEDA) priamo alebo nepriamo participovali.
Pozitívne vnímame aj ďalšie kroky, ktoré viedli k tomu, že prechod z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť (transformácia a deinštitucionalizácia) sa stal súčasťou Národných priorít rozvoja sociálnych služieb na roky 2015 – 2020, je súčasťou programového vyhlásenia Vlády SR na roky 2016 – 2020, a že je špecifickým cieľom Operačného programu Ľudské zdroje, ale aj Integrovaného regionálneho operačného programu, ktoré majú zabezpečiť synergickú podporu transformácie a deinštitucionalizácie a vytvárajú dostatočné základné finančné zdroje na realizovanie tohto procesu v Slovenskej republike. V neposlednom rade je podpora transformácie a deinštitucionalizácie aj súčasťou Národného programu rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím na roky 2014 –2020.
Je preto logické pýtať sa, či dôvody, o ktorých autor článku píše, nevyhnutne zastavia, ohrozia každú významnú reformu, zmenu, za účelom zlepšenia stavu poskytovania napr. sociálnych služieb? Ukazuje sa skôr, že súčasný svet, v ktorom žijeme, si oproti minulosti vyžaduje venovať neporovnateľne viac úsilia vzdelaniu, vedeckému výskumu a aplikácii, a s tým spojeným zmenám v praxi. Proces deinštitucionalizácie zariadení sociálnych služieb, podľa skúseností západoeurópskych krajín, prebieha približne 15 rokov. Reálna situácia je však taká, že vzhľadom na historické súvislosti bola, a stále je, v Slovenskej republike v zariadeniach sociálnych služieb „inštitucionalizovaná“ drvivá väčšina z prijímateľov sociálnych služieb (cca. 40.000 ľudí).
Od roku 1990 sme žiaľ nešťastne premrhali 29 rokov a ešte stále sme len na začiatku reformného procesu. To je dôvod, pre ktorý je dobré a účelné zrýchliť priebeh opodstatnených a nevyhnutných zmien. Preto je dobré, že v r. 2018 Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Implementačná agentúra Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, Slovenská technická univerzita v Bratislave, Slovenská únia podporovaného zamestnávania uzavreli dohodu o spolupráci s cieľom naplnenia operačného programu Ľudské zdroje, Prioritná os 4 – Sociálne začlenenie, Špecifický cieľ 4.2.1. – Prechod z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť, a to prostredníctvom spoločnej realizácie národného projektu Deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb – Podpora transformačných tímov.
Slavomír Krupa
Autor: doc. PhDr. Slavomír Krupa, PhD. expert pre sociálne služby ( Rada pre poradenstvo v sociálnej práci). Vyštudoval liečebnú pedagogiku, od roku 1976 pracoval ako vychovávateľ, vedúci výchovy Domova sociálnych služieb (DSS) na Dúbravskej ul. v Bratislave a neskôr v pozícii riaditeľa Domova sociálnych služieb na Lipského ul., kde úzko spolupracoval s prof. Karolom Matulay-om, preto navrhol, aby zariadenie na Lipského ulici v Bratislave nieslo jeho meno. Po ročnom pôsobení na Ministerstve práce, sociálnych vecí rodiny SR pracoval v DSS na Mokrohájskej v Bratislave. Po roku 1989 sa zaslúžil o znovuzrodenie katedier liečebnej pedagogiky a zriadenie prvej katedry sociálnej práce na UK v Bratislave. V roku 1991 založil vôbec prvé zariadenie chráneného bývania pre mladých ľudí s mentálnym postihnutím na Slovensku – Be-tánia Senec. Je jedným zo zakladateľov a riaditeľom Rady pre poradenstvo v sociálnej práci, ktorá je rešpektovaným lídrom a nositeľom transformácie a deinštitucionalizácie na Slovensku. Patrí medzi zakladateľov interdisciplinárneho odborného časopisu Integrácia. Táto dlhoročná prax robí zo Slavomíra Krupu špičkového odborníka pre deinštitucionalizáciu – ako v teoretickej, tak aj v praktickej rovine, s jedinečným a nasledovaniahodným prístupom ku každému človeku so zdravotným postihnutím. Svojou odbornosťou a pracovitosťou zmenil životy mnohých týchto ľudí a stal sa priekopníkom deinštitucionalizácie dávno predtým ako tento pojem vôbec vznikol.
